Back Texte français English text Russian text Polish Text Spanish Text Slovak Text


JEAN GIONO

Muž, ktorý sadil stromy


Translation from English by Vladimir Jezovic.


     Nasledujúca novela je od Jeana Giona, napísal ju v roku 1953 a vo Francúzsku nie je veľmi známa. Napriek tomu sa kniha rozšírila do celého sveta. Dostalo sa jej veľkého uznania a bola preložená do trinástich jazykov. Kládlo sa mnoho otázok v súvislosti s osobou Elzéarda Bouffiera a lesom vo Vergonse. Hoci muž, ktorý sadil duby je vymyslený, obrovské úsilie o zalesnenie tejto oblasti v roku 1880 bolo skutočnosťou. Pred I. svetovou vojnou tu bolo sto tisíc hektárov zalesnených borovicou čiernou a smrekovcom opadavým. Dnes tieto lesy menia ráz krajiny a vodné pomery celej oblasti.
     Nasleduje text dopisu, ktorý Jean Giono o tejto novele napísal pánovi Valdeyronovi, riaditeľovi Vôd a lesov v Digne, v roku 1957:


          Vážený pane!      
     Je mi ľúto, že Vás sklamem, ale Elzéard Bouffier je vymyslenou postavou. Zámerom bolo podporiť vzťah k výsadbe stromov alebo presnejšie dať podnet k ich sadeniu (čo bola vždy jedna z mojich najväčších túžob). Dnes, hodnotiac výsledok, sa zámer odzrkadľuje v tejto vymyslenej postave. Text, ktorý ste čítali v «Trees and Life» (americký časopis - pozn. prekl.) bol preložený do dánčiny, fínčiny, švédčiny, nórčiny, angličtiny, nemčiny, ruštiny, češtiny, maďarčiny, španielčiny, taliančiny, hebrejčiny a poľštiny. Súhlasil som s voľným publikovaním týchto prekladov. Raz ma jeden Američan požiadal o súhlas s vytlačením a rozdaním 100.000 kópií, samozrejme súhlasil som. Záhrebská univerzita prekladá tento text do srbochorvátčiny. Na tento môj článok som zvlášť hrdý. Nezískal som zaň ani korunu, ale dokázal práve to , kvôli čomu bol napísaný.
     Rád by som sa s Vami stretol, ak je to možné a porozprával sa najmä o praktickom využití tohto článku. Som presvedčený, že nadišiel čas na «vládu stromov» hoci «vláda» zdá sa nie je to najvhodnejšie slovo.
S priateľským pozdravom!       
Jean Giono          


Muž,
ktorý sadil
stromy


     Ak chceme poznať skutočné kvality charakteru ľudského jedinca, musíme mať možnosť sledovať jeho konanie počas plynutia mnohých rokov. Ak jeho počínanie je zbavené akéhokoľvek sebectva, ak myšlienka, ktorá ho poháňa je nesporne šľachetnou, ak je úplne isté, že postráda akúkoľvek vidinu prospechu a ak popritom zanechá zreteľnú stopu, tak sme nesporne mali tú česť stretnúť výnimočného človeka.

     Uplynulo už takmer štyridsať rokov odvtedy, čo som sa vydal na dlhú pešiu túru po turistami nepoznaných kopcoch starobylej oblasti, do miest, kde Prímorské Alpy zasahujú do Provensálska.
     Územie na juhovýchode a juhu ohraničuje stredný tok rieky Durance medzi Sistertonom a Mirabeau, na severe horný tok rieky Drôme od jej prameňa, až po mesto Die, na západe planiny Comtat Venaissin a okraje Ventritských vrchov. Patrí sem celá severná časť okresu Nízkych Álp, južné povodie rieky Drôme a neveľká oblasť Vauclusé.
     V čase mojej prvej turistickej vychádzky naprieč touto vyprahnutou, neúrodnou a jednotvárnou krajinou, ležiacou v nadmorských výškach 1.200 až 1.300 m, tu rástli iba divé levandule.
     Prechádzal som krajinou v jej najširšej časti a po troch dňoch putovania som bol na pokraji síl. Utáboril som sa neďaleko rozvalín opustenej dediny. Ešte v predchádzajúcom dni som dopil všetku vodu a potreboval som si nabrať čerstvú. Domy, hoci ošarpané, držali stále pokope, ako staré osie hniezda. Určite tu niekedy bol prameň alebo studňa. Aj som ho našiel, ale bol suchý. Stálo tu päť, či šesť domov bez striech, pustošených slnkom a vetrom a malá kaplnka s rozpadávajúcou sa zvonicou. Domy aj kaplnka vyzerali ako v akejkoľvek inej dedine, ibaže všetok život sa niekam vytratil.

     Pekný júnový deň bol ožiarený slnkom, ale v tejto pustej krajine, pod prázdnou oblohou, dul neskutočne príkry vietor. Jeho hukot v troskách domov znel ako náreky šelmy vyrušenej od hostiny.
     Opustil som táborisko. Ani po piatych hodinách chôdze som stále nenašiel vodu a nič mi ani nedávalo nádej, že ju vôbec objavím. Všade tá istá sušina, rovnaké strnulé kriaky. V diaľke som nejasne uvidel malú, tmavú siluetu. Po chvíli som sa k nej priblížil. Bol to pastier. Asi tridsať oviec odpočívalo obďaleč na rozpálenej zemi.
     Ponúkol mi vodu z tekvicovej fľaše a o chvíľu neskôr ma zaviedol do svojej koliby, ukrytej v dolinke náhornej plošiny. Zručne nabral vodu z dosť hlbokej studne pomocou jednoduchého rumpálu.

     Hovoril málo. Je to obvyklé správanie sa u samotárov, ale zdal sa byť istý sám sebou, dôveroval tejto situácii. Zdalo sa to byť príznačným pre túto, všetkým nivočenú krajinu. žil v kolibe, ktorá bola vlastne murovaným domom. Už na prvý pohľad bolo jasné, že ho postavil iba svojimi rukami z ruín, ktoré tu našiel pri svojom príchode. Jeho strecha bola pevná a spoľahlivá. Vietor zapierajúci sa do škridiel, znel ako morský príboj.
     Dom bol uprataný, riady čisté, dlážka zametená, jeho puška naolejovaná, na ohni vrela polievka. Musím dodať, že bol čerstvo oholený, všetky jeho gombíky boli pevne prišité a jeho šaty boli tak starostlivo opravené, že záplaty skoro nebolo vidieť.
     Podelil sa so mnou o polievku, a keď som ho neskôr ponúkol tabakom, povedal mi, že nefajčí. Jeho pes, rovnako tichý ako on, bol priateľský, ale nie dotieravý.

     Postupne mi dochádzalo, že tu budem musieť prenocovať. Najbližšia dedina bola vzdialená na deň a pol chôdze. Napokon, veľmi dobre som poznal riedke osídlenie tejto oblasti. štyri či päť veľmi vzdialených dedín, v úbočí kopcov, v tieni bielych dubov, na samom konci všetkých ciest. žijú tu drevorubači, ktorí pália drevené uhlie. Ich život je veľmi skromný. Rodiny, natlačené v malých domčekoch, v mimoriadne drsnom podnebí, rovnakom v lete aj zime, stoja v svojom sebectve jeden proti druhému. Nerozumné spory prerastajúce všetky medze, živené neustálym bojom ich nútia odchádzať z tohto miesta. Muži zvážajú drevené uhlie na nákladiakoch do mesta a opäť sa vracajú. Aj najpevnejšie charaktery podľahnú tejto ubíjajúcej pravidelnosti. ženy podnecujú roztržky. Súperí sa tu vo všetkom, od predaja dreveného uhlia, až po lavice v kostole. Počestní bojujú medzi sebou, zlí tak isto a je tu neprestajný obludný zápas medzi oboma skupinami. Navyše do toho všetkého neprestajne fúka nervy nivočiaci vietor. Nedostatok plodí choroby a časté prípady šialenstva zväčša končiace smrťou.

     Pastier, hoci nefajčiar, vybral vrecko na tabak a vysypal z neho na stôl kôpku žaluďov. Jeden po druhom veľmi starostlivo prezeral a oddeľoval dobré semená od poškodených. Bafkajúc z fajky som sa ponúkol, že mu s tým pomôžem, ale odmietol. Nuž sledujúc jeho sústredené počínanie, už som viac nenaliehal. Tým náš rozhovor skončil. Keď mal vytriedenú peknú kôpku dobrých žaluďov, rozpočítal ich do skupiniek po desať. Bokom ostali najmenšie a poškodené semená. Keď mal pred sebou sto dokonalých žaluďov, skončil a išli sme spať.
     Jeho prítomnosť ma upokojovala. Nasledujúce ráno som od neho získal súhlas oddýchnuť si tu jeden celý deň. Prijal to celkom prirodzene, či skôr vôbec ho to nevyviedlo z miery. Odpočívať som vlastne vôbec nepotreboval, skôr som sa chcel o ňom dozvedieť trochu viac. Prv, než vyhnal čriedu na pašu, vrecko so starostlivo vytriedenými a porátanými žaluďmi vložil do vedra s vodou.

     Všimol som si, že namiesto palice si vzal ako palec hrubú, jeden a pol metra dlhú, oceľovú tyč. Pomaly som prechádzal krajinou, kráčajúc vedľa neho. Pasienok sa zvažoval do malého údolia. Ovce nechal na starosť psom a vybral sa k miestu, kde som stál. Obával som sa, že mi chce niečo vyčítať, ale nebolo to tak. šiel svojou cestou a naznačil mi, že ak chcem, môžem sa pridať k nemu. Vystúpil dobrých dvesto metrov do kopca.
     Keď prišiel na vyhliadnuté miesto, zabodol tyč do zeme, do vzniknutej jamky vložil žaluď a hneď ho aj zasypal. Vysieval duby. Opýtal som sa, či mu tá pôda patrí. Odpovedal, že nie. Nevedel komu patrí a ani ho to nezaujímalo. Predpokladal, že je obecná alebo patrí niekomu, kto o ňu nemá záujem. Nepotreboval vedieť, komu patrí. S rovnakou starostlivosťou vysadil všetkých sto žaluďov.

     Po krátkom obede opäť pokračoval v sadení. Na nič som sa ho nevypytoval, nakoniec sa rozhovoril sám. Už tri roky sadí stromy v tejto pustatine. Vysadil ich sto tisíc. Ujalo sa ich dvadsať tisíc. Vedel, že ďalšiu polovicu zničia hlodavce a iné nepredvídané okolnosti. Na mieste, kde predtým nebolo nič, rástlo teraz desať tisíc dubov.
     V tej chvíli som zauvažoval, koľko má asi rokov. Mal určite viac než päťdesiat. Päťdesiat päť, prezradil mi. Volal sa Elzéard Bouffier. Kedysi mal gazdovstvo na nížine, kde prežil väčšinu života. Najskôr stratil jediného syna, potom manželku. Vtedy sa utiahol do svojej samoty. Tu s čriedou oviec a psom, nachádzal potešenie v pomaly plynúcom živote. No pochopil, že táto krajina zomiera na nedostatok stromov. Pretože práve nemal inú, dôležitejšiu prácu, rozhodol sa tejto krajine pomôcť.
     Sám som kedysi v mladosti žil osamelo a preto som veľmi zreteľne chápal jeho pocity. Dopustil som sa aj chýb. Na vine bola moja mladosť, ktorá mi nerozvážne dala odvahu vidieť svoju budúcnosť iba v napĺňaní vlastného šťastia. Povedal som mu, že v tridsiatich rokoch z týchto desať tisíc dubov bude nádherný les. Na to mi odpovedal, že o tridsať rokov, ak mu Boh dožičí, posadí toľko stromov, že týchto desať tisíc, bude iba kvapkou v mori.
     Začal sa venovať aj rozmnožovaniu bukov a škôlku pri dome mal  plnú semenáčikov z vysiatych bukvíc. V tomto malom útočisku, chránenom ohradou pred ovcami, sa im darilo neúrečne. Uvažoval aj o jelšiach, ktoré by vysadil na dno údolia, kde ako povedal, spodná voda bola iba niekoľko metrov pod povrchom.
      Na druhý deň sme sa rozlúčili.

     V nasledujúcom roku prepukla prvá svetová vojna, ktorá ma zamestnala na celých päť rokov. Pešiak si pri pochode sotva spomenie na stromy. Pravdu povediac, celá udalosť ma príliš nepoznačila. Chápal som ju ako rozptýlenie, niečo ako zbieranie známok. Celkom som na ňu zabudol.
     Koniec vojny ma zastihol s malou demobilizačnou odmenou a veľkou túžbou opäť sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Bez predchádzajúceho zváženia som vykročil pozdĺž koľajníc do tej istej púštnej krajiny. Vôbec sa nezmenila. Hoci v diaľke nad kopcami za opustenou dedinou presvitala zvláštna sivá hmla, ktorá ich prekrývala ako koberec. Dokonca už deň predtým som začal myslieť na pastiera, ktorý sadil stromy. Uvažoval som, «desať tisíc dubov, to už bude pekný kus lesa».
     Príliš veľa ľudí som videl umierať počas uplynulých piatich rokov, takže mi neprišlo zaťažko predstaviť si aj smrť Elzéarda Bouffiera. Veď dvadsať ročný mladík považuje päťdesiat ročného chlapa za starca, ktorého už nečaká nič iné než smrť. On však neumrel. Naopak, bol veľmi čulý. Zmenil spôsob života. Mal už len štyri ovce, ale aspoň sto úľov. Rozhodol sa zbaviť oviec, pretože poškodzovali jeho semenáčiky. Povedal mi a ja som nemal dôvod mu neveriť, že vojna sa ho príliš nedotkla. Bez prestávky, ďalej pokračoval v sadení stromov.
     Duby z roku 1910 mali desať rokov a boli vyššie než ja a on dokopy. Pozoruhodný pohľad. Bol som užasnutý! A pretože mlčal, strávili sme celý deň tichým prechádzaním sa jeho lesom. Pozostával z troch častí, jedenásť kilometrov dlhých a v najširšom mieste mali tri kilometre. Keď som si uvedomil, že všetko toto je dielom rúk a ducha jedného človeka – bez technických vymožeností – prišlo mi na um, že človek môže byť pri svojej činnosti rovnako tvorivý ako boh. Sledoval svoju myšlienku a buky, ktoré mi siahali po plecia a rozprestierali sa všade na dohľad, boli toho dôkazom. Duby prekonajúc časy, keď im hrozilo nebezpečenstvo od hlodavcov, stáli teraz prívetivo vedľa seba. Keby príroda nebodaj chcela toto dielo rúk zničiť, musela by vynaložiť veľmi veľké úsilie, musela by použiť silu prudkej víchrice. Ukázal mi pozoruhodné päť ročné jelšové lesíky, teda z roku 1915, kedy som ešte bojoval pri Verdune. Vysadil ich na dno údolia, presne tam, kde správne počítal s vodou blízko pod povrchom pôdy. Boli ako nežné, štíhle dievčatá a rovnako tak odhodlané. Jeho dielo však malo ďalšie následky. On sa s tým však nezaoberal a ďalej pokračoval vo svojej prostej práci. Ale keď sme schádzali dolu do dediny, uvidel som zurčiaci prúd vody v koryte potoka, ktoré bolo odjakživa suché. Bol to najväčší zázrak znovuzrodenia, aký som kedy videl. V dávnej minulosti bývali potoky tiež plné vody. Dediny, o ktorých som sa zmienil na začiatku príbehu boli postavené na mieste starých galsko-románskych sídiel, pozostatky z ktorých sa tu stále nachádzajú a archeológovia tu našli udice, kde v nedávnej minulosti ľudia museli budovať cisterny, aby mali čo piť. Aj vietor sa už zapojil do šírenia semien stromov. Hneď ako sa objavila voda, vyrástli aj vŕby, kroviny, lúky, záhrady, kvety a opäť sa tu prebudil život.
     Ale premena sa udiala tak pomaly, že sa považovala za prirodzenú a nikoho neprekvapila. Poľovníci, ktorí kráčali do kopcov sliediac za zajacmi a diviakmi, si všimli pribúdajúce mladé stromy, ale pripisovali to prirodzenému chodu vecí v prírode. Preto nikto nenarušil výsledky práce tohto človeka. Keby to len tušili, robili by mu určite napriek. Nikdy však nevzbudil podozrenie. Kto z dedinčanov alebo úradníkov mohol kedy predpokladať takú húževnatosť v uskutočňovaní tohto ohromného činu nesebeckosti.

     Počnúc rokom 1920 som nikdy nevynechal príležitosť každý rok navštíviť Elzéarda Bouffiera. Ani raz som nepostrehol, že by zaváhal, či pochyboval, hoci sám Boh vie, že to v živote nemal ľahké. Nehovoril o svojich sklamaniach, ale ľahko si možno predstaviť, že pri toľkom vynaloženom úsilí, bolo nevyhnutné premáhať aj nepriazeň; dosiahnuť úspech v takomto snažení, predpokladalo účinne bojovať proti vlastnému zúfalstvu. V jednom roku vypestoval desať tisíc javorov. Všetky uhynuli. Na druhý rok sa vzdal javorov a vrátil sa k jelšiam, ktorým sa darilo ešte lepšie než dubom.
     Pre pochopenie hĺbky jeho výnimočného charakteru nesmieme zabudnúť, že pracoval celkom sám; až v takej samote, že na konci svojho života, stratil schopnosť vyjadrovať sa. Alebo to už jednoducho nepovažoval za potrebné.

     V roku 1993 ho navštívil jeden snaživý lesník. Tento mu zakázal klásť otvorený oheň, z dôvodu ohrozenia tohto prírodného lesa.
     Bolo by to po prvý krát, čo by les vyrástol sám od seba, odvetil mu tento prostý muž. V čase tejto udalosti práve uvažoval o sadení bukov na mieste vzdialenom od jeho domu dvanásť kilometrov. Aby nemusel tak ďaleko dochádzať, veď mal už sedemdesiat päť rokov, chcel postaviť kamenný dom práve tam. Podarilo sa mu to v nasledujúcom roku.

     Skupina úradníkov si v roku 1935 prišla pozrieť tento « prírodný les ». Medzi nimi bol významný úradník zo správy vôd a lesov, poslanec a niekoľko technikov. Vyslovili mnoho prázdnych slov. Rozhodli sa niečo urobiť, ale našťastie neurobili nič, okrem jedného múdreho rozhodnutia: les dali do ochrany štátu a zakázali v ňom páliť drevené uhlie. Jednoducho nebolo možné odolať očareniu z krásy týchto mladých a zdravých stromov. Rovnako zapôsobili aj na pána poslanca.
     V komisii som mal priateľa spomedzi vedúcich lesníkov. Tomu som objasnil celé tajomstvo. V jeden deň nasledujúceho týždňa sme sa spolu vybrali navštíviť Elzéarda Bouffiera. Našli sme ho pri namáhavej práci, asi dvadsať kilometrov od miesta, kde sa predtým uskutočnila inšpekcia.
     Šéf lesníkov nebol mojim priateľom bezdôvodne. Poznal skutočnú hodnotu vecí. A hlavne vedel mlčať. Ponúkol som ich vajíčkami, ktoré som zobral so sebou. V trojici sme sa najedli a zvyšok času strávili tichým pozorovaním krajiny.
     Vŕšky, ktorými sme prechádzali, boli porastené šesť, až sedem metrov vysokými stromami. Pamätal som si vzhľad tohto miesta z roku 1913: vtedy to bola púšť. Pokojná a vytrvalá práca, vplyv horského vzduchu, jeho šetrnosť a predovšetkým čistota jeho duše, dala tomuto starému mužovi mimoriadny dar zdravia. Vtedy som si v duchu položil otázku: « Koľko hektárov dokáže ešte zalesniť? »
     Pri odchode môj priateľ utrúsil niekoľko poznámok, v ktorých miestach by aké stromy dobre rástli. Svoju radu však nevnucoval. « A to z jednoduchého dôvodu », dodal. « Tento muž vie o týchto záležitostiach oveľa viac než ja. » Po hodine spoločnej chôdze dodal: « Vie o týchto veciach oveľa viac než ktokoľvek iný a vlastne našiel nádherný spôsob, ako byť šťastný! »
     Vďaka úsiliu tohto šéfa lesníkov sa les dostal pod ochranu štátu a s ním aj šťastie tohto muža. Na jeho kontrolu vymenoval troch lesníkov a dovtedy ich presviedčal, kým už nič nezmohli ani demižóny vína, ktoré mu sťa úplatky núkali drevorubači. Les bol ohrozený iba na začiatku vojny v roku 1939. Nákladné autá vtedy prešli na drevný lieh a bol celkový nedostatok dreva. Vtedy sa začali rúbať duby z roku 1910. Stáli však tak ďaleko od zjazdných ciest, že sa to neoplatilo a ťažby sa zanedlho zastavili. Pastier sa o tom však nikdy nedozvedel. Asi tridsať kilometrov vzdialený od tohto miesta, pokojne pokračoval v svojej práci. O vojnu v 1939 sa nezaujímal rovnako, ako o tú z 1914.

     Naposledy som videl Elzéarda Bouffiera v júni roku 1945. Vtedy mal osemdesiat sedem rokov. Bolo to na ďalšej z mojich vychádzok do lesov, ibaže teraz napriek stavu v akom vojnové roky ponechali krajinu, tam medzi údolím rieky Durance a vrchmi premával autobus. Usadený v tomto pomerne rýchlom dopravnom prostriedku, som už nepoznával miesta známe z moji predchádzajúcich návštev. Zazdalo sa mi, že ma cesta zaviedla na úplne iné miesta. Pýtal som sa na meno dediny, aby som sa ubezpečil, že som na rovnakom mieste, predtým takom pustom a zničenom. Vystúpil som vo Vergons. V 1913 táto dedinka pozostávala z desiatich, či dvanástich domov a mala troch obyvateľov. Boli to divosi, nenávidiaci jeden druhého, živiaci sa pytliactvom. Duševne, aj morálne mi pripomínali predhistorických ľudí. Ich spustnuté domy zarastali burinou. žili v beznádeji, čakajúc na oslobodzujúcu smrť. V takomto stave niet miesta pre cnosti.
     Ale všetko sa zmenilo, dokonca aj vzduch. Namiesto suchej, vetrom bičovanej krajiny, akú som si pamätal z minulosti, sa mi prihováral tichý vánok stovkami sviežich vôní. Z výšky prichádzal zvuk podobný šepotu padajúcej vody. Bol to hlas vetra v korunách stromov. Ale najúžasnejšie zo všetkého bolo, keď som začul skutočné zurčanie padajúcej vody. Uvidel som studničku naplnenú vodou, ktorú postavili a čo ma najviac dojalo, bola mladá, asi štvorročná lipa, vysadená blízko nej, ako jasný a presvedčivý dôkaz vzkriesenia.

     Navyše Vergons bola poznačená pracovnou činnosťou, pre ktorú je potrebná nádej. Musela sa sem vrátiť nádej! Ruiny odpratali, poškodené steny zbúrali a postavili z nich päť domov. Dedinka teraz mala dvadsaťosem obyvateľov, vrátane štyroch mladých rodín. Nové, čerstvo omietnuté domy lemovali záhradky, v ktorých svorne vedľa seba rástli zelenina a kvety, kapusta a kríky ruží, póry a pyšteky, zeler a veternice. Bolo to teraz miesto, kde by každý žil rád.
     Odtiaľ som ďalej išiel peši. Vojna, ktorá sa práve skončila, ešte nedovolila životu sa celkom prebrať, ale všetko už bolo na dobrej ceste. Na úbočiach hôr som uvidel políčka jačmeňa a raže; na dne úzkych údolí sa zelenali lúky.
     Postačilo na to iba osem rokov, aby celá krajina naokolo rozkvitla do krásy a vyžarovala pohodu. Na mieste rozvalín, ktoré som videl v 1913, tu boli teraz udržiavané hospodárstva, naplnené šťastným a spokojným životom. Vyschnuté pramene napájané lesom zachytenou vodou z dažďa a snehu opäť poskytujú chladivé osvieženie. Voda sa vrátila do svojich starých ciest. Vedľa každej farmy rástli javorové háje a nádrže s vodou lemovali porasty čerstvej mäty. Krok za krokom sa dediny obnovovali. Vrátili sa ľudia z planín, kde je pôda čoraz drahšia a priniesli so sebou mladosť, pohyb a očakávanie niečoho nového. Kráčajúc po cestách ste mohli stretnúť mužov a ženy kypiacich zdravím, chlapcov a dievčatá, ktoré sa dokážu smiať a nachádzať zábavu na dedinských veseliciach. Ak porátame starousadlíkov zmenených na nepoznanie životom v hojnosti a nových prisťahovalcov, viac než tisíc ľudí vďačí za svoje šťastie Elzéardovi Bouffierovi.

     Keď si predstavím tohto jednoduchého muža, spoliehajúceho sa iba na svoje vlastné fyzické a duševné sily, ktorý dokázal premeniť púšť na krajinu hojnosti, som napriek všetkým protirečeniam presvedčený, že ľudské schopnosti sú hodné obdivu. A keď si uvedomím, koľko vytrvalosti, duševnej sily a sebadisciplíny bolo potrebnej na vykonanie takejto premeny, pociťujem nesmiernu úctu k tomuto starému, nevzdelanému mužovi, ktorý dokázal doviesť svoje dielo až k božskej dokonalosti.

     Elzéard Bouffier zomrel pokojne, v roku 1947, v Bannonskom starobinci.

Arboretum de Villardebelle Back Texte français English text Russian text Polish Text Spanish Text Slovak Text